Tajné zákutia kybernetiky

Ešte v 50-tych rokoch, keď bola kybernetika považovaná za buržoáznu pavedu nastúpili do novozaloženej Slovenskej akadémie vied (1953) dvaja budúci vedci, 25 roční inžinieri Štefan Petráš a Ivan Plander. Prvý sa zaujímal o automatizáciu a druhý o počítače. Spolu snívali ako raz na Slovensku bude takýto vedecký ústav. Podarilo sa im to až v roku 1966. Petráš sa stal riaditeľom a Plander jeho zástupcom. Medzitým vývoj prebehol cez Laboratórium teoretickej a aplikovanej mechaniky (1956), Laboratórium strojov a automatizácie (1959), Ústav strojov a automatizácie (1961), Ústav mechaniky a automatizácie (1962) až po slávny Ústav technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (1966). Prvý počítač, ktorý navrhol Ivan Plander  v roku 1956 bol uvedený do prevádzky v roku 1958. Bol to Analógový počítač SAV na riešenie úloh kmitania motorov pre strojársku výrobu. Ale riešila sa na ňom aj úloha pružného uloženia inkubátora v zdravotníckom vozidle (1963). V tom čase už s nimi pracovala aj skupina matematikov (Ján Černý, Pavol Brunovský , Jozef Gruska), ktorí sa orientovali buď na teóriu riadenia, alebo na počítače. Oba odbory boli nové a mimoriadne zaujímavé. V rokoch 1965 – 1973 sa riešila úloha základného a neskôr aplikovaného výskumu Vývoj riadiaceho počítača tretej generácie RPP-16, ktorú koordinoval Ivan Plander na federálnej úrovni. Úloha úspešne skončila štátnymi skúškami prvého československého riadiaceho počítača tretej generácie, ktorý sa začal vyrábať v novej továrni TESLA v Námestove 1. januára 1974.

Odborné zámery ústavu potom smerovali do Systému malých elektronických počítačov – skratka SMEP, pokračovali teóriou paralelných systémov a počítačmi vyšších generácií až po návrh paralelného počítača SIMD, ktorý vyrábal závod BEZ v Bratislave. Veľká časť vedeckej práce bola venovaná robotike a algoritmom riadenia robotov, výsledok – robot OJ 10 – sa vyrábal v ZŤS Detva. Počítače vyvinuté v ÚTK SAV môže čitateľ vidieť v expozíciách Stálej výstavy dejín výpočtovej techniky na Slovensku v Bratislave, v areáli SAV na Patrónke. Podrobnejšie informácie sú na adrese www.vystava.sav.sk . Ústav technickej kybernetiky SAV mal na konci roka 1989 vyše 500 zamestnancov a bol špičkovým výskumným ústavom v oblasti, ktorú dnes nazývame IT.  My sa však v tomto príspevku zmienime o spoločenských aktivitách zamestnancov, pri ktorých sa utužovali medziľudské vzťahy nadobudnuté v práci.

Obr. 1. Počítače v Ústave technickej kybernetiky SAV, vľavo počítač PDP11/40 od firmy DEC a vpravo k nemu pripojené stojany počítača RPP-16S. Štefan Torma (vľavo) a Štefan Kohút, technici Počítačového laboratória ÚTK.

Dobré vzťahy na ÚTK

Kybernetika ako vedný odbor bola zahalená rúškom tajomnosti, lebo počítače novinári nazývali umelými mozgami a naozaj málokto im dobre rozumel. To ale neplatilo o matematikoch a inžinieroch na Ústave technickej kybernetiky.  Ivan Plander mimoriadne citlivo viedol kolektívy matematikov a technikov k vzájomnej spolupráci, usilovnosti a plneniu termínov. Sám bol voči sebe prísny a pracovitý. Nedalo sa mu nič vytknúť. Nikoho neuprednostňoval a prijímal do zamestnania len ľudí, ktorí boli veľmi šikovní. Sám bol vzdelaný a pracovitý a jeho prednosťou bolo, že okrem vlastnej práce videl ešte aj dopredu a možnože aj „za roh“, ako sa hovorí. Za tým „rohom“ bol vtedy tzv. Západ a nedalo sa inak ako sledovať, čo tam robia a čo majú nové. Vtedy nebol internet ani Google a keď prišiel ďalekopis (písomná správa, ktorú písal špeciálny písací stroj napojený na telefónnu linku) zo západnej krajiny, musela na vrátnicu prísť zvlášť poverená straníčka, ktorá papier z ďalekopisu odtrhla, zaevidovala, kópiu založila do spisu a originál dala adresátovi. Tu musíme spomenúť, že medzi tými šikovnými zamestnancami boli aj Jano Langoš – odborník na návrh integrovaných obvodov a matematici  Fero a Jožo Mikloškovci,  Vladimír Palko, Rudo Fiby (nikto nevedel, že je tajne vysvätený kňaz) a Ivan Havel (brat budúceho prezidenta Havla), všetko neskôr známe osobnosti verejného života.

Tvorivá atmosféra kolektívov riešiteľov výskumných úloh sa pretavila aj do mimopracovnej činnosti v rámci vtedy povolených aktivít, často zakrývaných oficiálnymi organizáciami ako ROH a v ňom napríklad hnutie brigád socialistickej práce (BSP), medzinárodný deň detí (MDD), žien (MDŽ). Významnú rolu pri združovaní odborníkov – nestraníkov mala Slovenská vedecko-technická spoločnosť (SVTS), kde sa vytvárali tzv. odborné skupiny z ľudí, ktorí si našli spoločnú tému na riešenie. Po schválení sa potom stretávali na pravidelných seminároch, alebo aj konferenciách. Tieto dobré vzťahy ďalej prerastali do  mimopracovných aktivít, ktorými boli napríklad futbal, turistika, zájazdy, zábavy a podobne. Aj v týchto činnostiach sa prejavovali dobré medziľudské vzťahy, „vypestované“ našim šéfom Ivanom Planderom v pracovných kolektívoch. Mnohí z tých spomenutých šikovných mu môžu ďakovať za ochrannú ruku a možnosť tvorivo pracovať v prostredí veľmi prajnom a  na tú dobu veľmi slobodnom. Bolo to obdobie našej mladosti, ktoré sa v živote neopakuje.

Mikuláš

 Keďže sa blíži koniec roka 2017 spomeniem jednu veľmi milú tradíciu na ÚTK SAV a to bol Mikuláš. Nech bol akokoľvek preferovaný Dedo Mráz, na ÚTK vždy prišiel Mikuláš. Priniesol darčeky a dlhý zoznam mien detí, ktoré museli povedať básničku a Mikuláš okrem darčeka im pošepol do ucha nejaký nedostatok, zlý zvyk a pod. aby to už nerobili. Samozrejme, že Mikulášovi to predtým „pošepli“ rodičia. Spočiatku Mikuláša robil Jano Kováč, vysoký chlapisko z mechanickej dielne a neskôr toto prevzal Fero Mikloško, už ako disident, čiže nie zamestnanec ÚTK. Jeden príbeh je zachytený v Kronike Počítačového laboratória ÚTK. Bolo to 4. decembra 1979 a kronikár o tom napísal toto:

„F. Mikloško robil Mikuláša a všetko sa to odohralo vo veľkej zasadačke. Mikuláš rozdal 93 balíkov. Najprv však deti spievali a recitovali, za čo im Mikloško dával strúhdlá, gumy a tužky. Mikuláš mal pôvodne prísť na koňoch, ale tie nám na závodisku SLOVAN „vyfúkla“ posledný deň televízia. Prišiel teda peši. Niesol len jeden balík, pretože ostatné ponosili a schovali pod stôl Beleš, Szedlár, a Kotlárová s Anežkou. Kello a Barák premietali filmy, Bordáč fotil, Gramata premietal diapozitívy, Bellová zapisovala darčeky a Kohút s Gašparíkom hrali trpaslíka. Scenár, réžia a konferovanie Števo K.“

Zaujímavosťou bolo, že Jožo Mikloško priniesol na tento večer, vtedy úplne novú, LP platňu Karel Gott ve zlaté Praze a nádherné piesne z nej dokresľovali vianočnú atmosféru.

Obr. 2  František Mikloško ako Mikuláš na ÚTK SAV 4. 12. 1979, v pozadí

Števo Kohút

Obr. 3 Trpaslík Tranzistor, ktorého hrajú Štefan Kohút a Ivan Gašparík

Turistika

Je nespochybniteľné, že ľudia sú pred prírodou bezmocní a všetci bez rozdielu ju obdivujú. Toto okrem práce spájalo aj pracovníkov ÚTK SAV, keď sa vybrali spoločne na túru. Veľmi obľúbenými boli 50 km pochod ÚTK – Vývrat, ktorý sa konal v máji a 100 km pochod pod názvom Kybernetická stovka, ktorý sa konal v júni od piatka večera do soboty večera po splne mesiaca. Prvý začínal v sobotu ráno o 6:00 pred Ústavom technickej kybernetiky na Patrónke a končil okolo 17:00 na chate Vývrat Medzi Kuchyňou a Rohožníkom. Druhý začínal na železničnej stanici v Brezovej pod Bradlom o 23:00 hod. O polnoci sme už prechádzali cez Dobrú vodu, keď chlapi vychádzali z krčmy, o štvrtej ráno sme sa dívali na Smolenice z Havranice a o piatej sme raňajkovali pri horárni Mon Repos. Obed bol na Pezinskej Babe aj s hodinovou prestávkou a potom už „len“ 30 km do Bratislavy cez Tri kamenné kopce a horáreň Biely kríž na Kolibu ku trolejbusu č. 213. Medzi turistami boli aj Rudo Fiby a Jano Langoš.

Obr. 4. V cieli Kybernetickej stovky na Kolibe. Zľava Vlado Oravec,  Rudo Fiby, Jano Langoš a Paľo Holič.

 MDŽ

Dajte cisárovi, čo je cisárove… To bol asi dôvod na nefalšované oslavy našich žien – matiek a slečien od pani Pírovej – upratovačky,  cez osobnú referentku pani Annu Pavlíčkovú až po Adku Chudú a ostatné vynikajúce matematičky.  Bolo vždy veselo a tak nebola ani žiadna námietka, keď referent ZV ROH pre ženy a mládež zaspieval paródiu na známu záhorácku pieseň s textom: „Zaspaua Kaliská v učtárni na stole…“  hoci veľmi milá pani Mária Kaliská bola poctivá a presná účtovníčka na ekonomickom odbore. Alebo „Fajčila Bellová na záchode, popol odklepla vo vodovode, Rozmarínka jej tam šušká: dajže mi raz potiahnuť Martuška…“ (na nápev Plávala husička po Dunaji). Pani Marta Bellová bola mimoriadne usilovná sekretárka Ivana Plandera a Rozmarínka Kubalová bola pracovníčka oddelenia návrhu plošných spojov.

SLOVDEK

Veľmi zaujímavé bolo aj celoštátne Združenie používateľov počítačov PDP-11 pod názvom SLOVDEK, čo znamenalo Slovenský DEK. V angličtine DEC znamená Digital Equipment Corporation, firma z USA, ktorá vyrábala vtedy najmodernejšie počítače. Hovorilo sa im minipočítače, hoci zaberali ešte stále celé stojany s elektronikou. Boli už ale menej náročné na klimatizáciu, mali menšiu spotrebu energie a vedeli obslúžiť viac používateľov naraz. Stretnutia odborníkov sa konali pod hlavičkou Pobočky Slovenskej vedecko-technickej spoločnosti pri ÚTK SAV.  Ivan Plander bol aj predsedom Slovenského komitétu SVTS pre aplikovanú kybernetiku a „požehnal“ aj túto našu činnosť. Členmi SLOVDEK-u boli aj odborníci z Plzne, Prahy a Brna. V poradí desiaty SLOVDEK bola dvojdňová konferencia na chate v Malých Karpatoch, kde sme sa pokúšali o prvý prenos medzi počítačom a terminálom cez telefón, ale pre vysokú poruchovosť sa spojenie nepodarilo. Aj neúspechy nás nútili hľadať nové riešenia. Tieto stretnutia mali dobrý vplyv na vzájomnú spoluprácu a aj priateľstvá.

Obr. 5 Účastníci konferencie SLOVDEK 10  na chate Vývrat v Malých Karpatoch. V dolnom rade v strede je Štefan Kohút, vedúci združenia SLOVDEK

MDD

Nechajte maličkých prísť ku mne… To nebolo heslo Medzinárodného dňa detí (MDD), ale princíp prečo sa máme venovať deťom. Tú rodičovskú lásku sme im spolu s ich rodičmi prejavovali aj na oslavách toho Dňa. Boli to súťaže v športe a zručnostiach. Ceny kúpilo ROH a organizáciu robili tí, čo to mali „akože“ povinnosť, ale nebolo nikdy núdze o ďalších organizátorov z radov zamestnancov.  Napríklad skok do výšky organizoval Jožo Mikloško.

Na obrázku č.7 si môže čitateľ zase všimnúť veľký počet detí na ÚTK, takže ani v tejto oblasti zamestnanci ÚTK SAV nijako nezaostávali:-) Robili sa aj iné akcie. Napríklad pre staršie deti zamestnancov to boli exkurzie k číslicovému počítaču GIER, alebo aj školské exkurzie s odborným výkladom.  Tieto akcie robili pracovníci Počítačového laboratória ÚTK.

Obr. 6  Súťaž v skoku do výšky. Štýl predvádza Jožo Mikloško

Obr. 7  Čakanie na ceny za súťaže. Všetko sú deti zamestnancov ÚTK SAV

Obr. 8  Školská exkurzia v Počítačovom laboratóriu. Sediaci Gitka Švardová a Edo Bocan, nad nimi stojí Števo Beleš, výklad podáva Števo Torma

Výročné zábavy

Na konci každého roka sa konala ústavná zábava. Veľmi známe boli zábavy v Družbe v Krasňanoch, kde Števo Kohút so svojou sestrou Elenou robili zábavný program – rôzne paródie na televízne kvízy, „vtipparády“, alebo sa čítali tematické poviedky. Napríklad polnočná rozprávka na dobrú noc ako zasadala Rada riaditeľa a riešila závažný problém, či dávať zamestnancom toaletný papier skladaný, alebo rolovaný… Toto aj čiastočne dokresľuje tolerantnú atmosféru ÚTK SAV.

Na záver

Bolo ešte mnoho a mnoho ďalších podujatí a možno povedať, že čím sa usilovnejšie pracovalo tým boli zamestnanci náchylnejší oslavovať – aj trebárs narodeniny v zasadačke ústavu. Aj do polnoci. Plander to toleroval, lebo vedel, že robota je urobená a nič nemešká.

To bolo vždy na prvom mieste. Ľudia sa na akciách lepšie spoznali, ale to nefungovalo naopak, že by sme sa najprv dobre zabavili a potom išli pracovať. Naša spoločenská radosť vyplývala z radosti z pracovných úspechov. Neraz sa stalo, že niekomu sa niečo vydarilo a vybehol na chodbu a prvého, čo stretol informoval o svojom úspechu a ťahal ho do kancelárie sa na to pozrieť. Nebol problém detailne vysvetliť ako to dosiahol, a tak sa všetci spolu vzdelávali.

Takto sme sa poznali všetci bez rozdielu náboženstva, politickej príslušnosti, lebo náš šéf Ivan Plander zaviedol rovnosť medzi zamestnancami a jediné kritérium pre posudzovanie ľudí boli ich pracovné výsledky. Potom, keď prišla zmena režimu, tento náš pracovný a spoločenský štýl života priniesol dve veľké výhody do ďalších nových dní: 1. Poznali sme sa a vedeli sme kto je kto, 2. Nestáli sme s otvorenými ústami pri rozstrihnutom plote na hraniciach svetov v novembri 1989, lebo sme boli na úrovni tých, čo boli dovtedy na druhej strane plota. Alebo aj lepší.

V Bratislave 20. 11. 2017

Ing. Štefan Kohút

Komentáre sú uzavreté.