Článok nadväzuje na http://www.vystava.sav.sk/prvy-pocitac-na-slovenskej-vysokej-skoly-technickej-svst/
Ako som k tomu prišiel
Na Katedru matematických strojov EF SVŠT v Bratislave som prišiel v lete 1963 na preddiplomovú prax. V tom čase už bol Ural v prevádzke a bol tam príjemný mladý kolektív, s ktorým sme si veľmi dobre porozumeli. Technikov spomína v hore uvedenom článku René Filustek, ja spomeniem matematičky Ľubicu Brnákovú-Hanulovú, Zuzanu Illetškovú-Husárovú a Katarínu Bartošovú, inžinierku Máriu Domčekovú-Miklášovú, matematikov Jozefa Bártu, Ľudovíta (Stana) Molnára i Františka Kľusku. Preto som si podal žiadosť o prijatie do zamestnania a po absolvovaní univerzity som v auguste 1964 na katedru nastúpil ako programátor, spolu s Martou Hörmannovou a Evou Columbyovou-Hainzlovou (obidve taktiež z Prírodovedeckej fakulty). Vlastne som mal v septembri nastúpiť na vojenskú prezenčnú službu, ale povedal som si, že na vojenčinu je času dosť a požiadal som o odklad.
Na jar som dostal povolávací rozkaz ako zdravotník (študenti Prírodovedeckej fakulty boli cvičení za vojenských zdravotníkov), čo ma zarazilo, pretože moji spoluštudenti, ktorí rukovali v septembri, išli do Prahy na armádny výskumný ústav ako programátori. Na vojenskej správe mi poradili, aby som si podal žiadosť na Ministerstvo národnej obrany – no tá rada mi pripadala ako to známe „obráťte sa na mestskú váhu“. Napriek tomu som to skúsil, žiadosť som však na radu vedúceho katedry, docenta Gvozdjáka, nepodal ja osobne, ale Katedra matematických strojov. Na moje veľké ale radostné prekvapenie žiadosť vybavili kladne, povolávací rozkaz mi zmenili v posledný deň pred odchodom (31. marca) a tak som 1. apríla rukoval do Prahy. Takže po celý rok som aj tam robil programátora na rôznych počítačoch.
Ten posunutý nástup mal ale napokon jeden veľmi dobrý účinok – vyhol som sa úvodnému výcviku, tzv. prijímaču. Pre mňa samotného to samozrejme nemalo zmysel organizovať, no a keď na jeseň nastúpili nováčikovia, ja som tam už bol pol roka a do prijímača som zasa nešiel. Takže som za celý rok vojenčiny ani raz nevystrelil.
Ural 2
Po návrate som opäť pracoval na katedre ako programátor, na rôznych zákazkách. Požiadavky na výpočty sme dostávali z fakúlt vysokých škôl, z výskumných ústavov, zo Slovenskej plánovacej komisie ale aj z niektorých výrobných závodov. Každé zadanie bolo po prijatí a skonzultovaní pridelené niektorému z programátorov, ktorý to mal na starosti až do ukončenia a odovzdania výsledkov. Programátor si program ladil pri počítači sám alebo s pomocou operátorky.
Ural mal malú rýchlosť (max. 12000 operácií za sekundu) a extrémne malú operačnú pamäť (4096 slov po 20 bitoch). Pre inštrukcie a celočíselné premenné sa využívalo jedno slovo, reálne premenné v pohyblivej čiarke sa ukladali do dvojslova. A z tejto malej pamäti ešte posledných 512 slov (od adresy 7000 osmičkovo) zaberali štandardné programy. Pre niektoré zložitejšie výpočty bolo potrebné použiť ešte ďalšie pomocné podprogramy, ktoré sa prípadne dynamicky načítavali a zasa uvoľňovali, takže programátor si musel niekedy pamäť dosť rafinovane organizovať.
Napriek týmto hendikepom sa na počítači vyriešilo množstvo úloh z oblasti vedecko-technických výpočtov, ako aj ekonomických výpočov s maticovými operáciami. Pre zaujímavosť spomeniem, že na Urale sa v spolupráci so Stavebnou fakultou robili výpočty pre Most SNP.
Popritom sme ale sledovali aj trendy v programovaní a mali sme semináre na rôzne témy – spomínam si napr. na semináre o Algole (hoci na Urale sa programovalo iba v strojovom kóde, napokon jediným vstupom bola 35 mm filmová páska).
Koncom roka 1965 alebo začiatkom 1966 sa však technici chystali pripojiť k Uralu papierovú diernu pásku s kódom Flexowriter z LGP30. To bol pre mňa impulz na to, že som spustil svoj „privátny“ projekt autokódu AUT, ku ktorému som potom dostal posilu – z materskej dovolenky sa vrátila Ľuba Hanulová a nemala spočiatku veľa roboty. Tak mi so súhlasom vedúceho programátorov Ing. Jána Kotúča začala pomáhať. Pamätám sa, ako na jednej programátorskej porade referovala „… a ešte som robila na Marošovom AUTe …“ na čo šéf s humorom poznamenal – „to je Vaša vec … a vlastne, odkedy má Gajdošík auto?“
Samozrejme, ten autokód nebol nič veľkého, neboli tam ani len symbolické inštrukčné kódy– a ani by to nebolo malo veľký význam, programátori boli aj tak zvyknutí písať inštrukčné kódy osmičkovo. Častým zdrojom chýb však bývali preklepy v adresách premenných. Takže pri programovaní v autokóde sa zadefinovalo rozloženie pamäti a v inštrukciách programu sa používali symbolické adresy, čím sa preklepy v číselných adresách argumentov vylúčili.
Ibaže snímač papierovej pásky nebol ešte pripojený, takže testovanie sme robili tak, že v testovacích programoch v autokóde sme textové názvy premenných (jednotlivé písmená) najprv ručne prekódovali do osmičkových kódov, celý program nadierovali na filmovú pásku a spúšťali. Ibaže URAL bol čím ďalej tým poruchovejší a mali sme problémy vôbec načítať filmovú pásku s prekladačom, lebo páska bola poriadne veľká. Preto sme prekladač načítavali niekoľkokrát a porovnávali kontrolný súčet. A keď sa podarilo, že sa súčet z dvoch pokusov zhodoval, pokladali sme načítanie za správne. Napokon sme to ale aj tak dolaďovali v Prahe na akadémii vied – tam sme hneď na začiatku prekopírovali prekladač na magnetickú pásku (u nás akosi nikdy nefungovala) a to už bola pohoda.
A keď sme napokon všetko úspešne doladili, mohli sme to zahodiť, lebo URAL skončil. Ale aj tak to bol fajn projekt ☺
Minsk 22
Po Urale sa na katedre nainštaloval počítač Minsk22. O ňom pridávam iba zopár informácií ktoré nejakým spôsobom súvisia so mnou, pretože technické údaje, to pri mojom matematickom vzdelaní a programátorskom zameraní rozhodne nie je moja parketa. Ale v každom prípade to bol počítač technicky na vyššej úrovni (tranzistory) ako Ural. Bol rádovo rýchlejší a najmä mal lepší repertoár periférnych zariadení – papierovú diernu pásku, alfanumerickú tlačiareň a hlavne magnetické pásky (i keď troška podivné – nepracovali na kotúčoch ale oba konce padali do podtlakových zásobníkov).
Rovnaký počítač bol už v roku 1967 nainštalovaný aj v Prahe a skupina programátorov z pražskej elektrofakulty a z IKEMu (Bořivoj Melichar, František Plášil, Josef Vogel, Karel Müller, Erhard Tschernoster) preň vytvorila operačný systém na dávkové spracovanie FELSYS a kompilátor FEL-Algol. Neskôr, v roku 1969 pribudol aj kompilátor FEL-Fortran (viď http://www.konferencestarnuti.cz/UVMV/index.htm).
Niekedy v prvej polovici roku 1968 som absolvoval školenie FEL systému v Prahe (tuším aj s Martou Hörmannovou-Ferenczyovou) a začali sme ho na Katedre používať. Ja som potom 1. júna 1968 odišiel z katedry na novozaložené Výskumné výpočtové stredisko Programu OSN pre rozvoj (VVS OSN). V tom čase ale ešte nebola pripravená budova VVS, sedeli sme všetci v dvoch kanceláriách vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb (VUIS) na Lamačskej 8 – v jednej kancelárii náš šéf Ing. Vít Bisadský so sekretárkou, v druhej my ostatní (technici René Filustek, Ján Kolc, Dušan Dorotka, Ivan Bošňák, systémoví programátori Ignác Badár a ja a možno ešte niekto ďalší). Aby sme sa dajako zmestili, museli sme sa striedať – takže som tam bol snáď dva dni v týždni a okrem nejakého štúdia materiálov som nemal veľmi čo robiť.
A tak som teda podľa zásady „zadarmo ste dostali – zadarmo dávajte“ robil skutočne zadarmo niečo ako systémového programátora na katedre. Bolo to fajn, nepracoval som na nijakých zákazkách a nebol som viazaný pracovným časom, ale i tak som tam skoro denne (okrem dní keď som bol na VUIS) strávil asi tak 4-5 hodín. Túto spoluprácu som potom ukončil až niekedy na jar 1969, keď sa na VVS už naozaj začalo čosi diať.
Bratislava 26. júna 2017
Marian Gajdošík,
Nejedlého 55, 841 02 Bratislava,
tel.: 02-6436 6057, m.i.gajdosik@gmail.com